Keď sa neskôr vraciam domov, zistím, že som vlastne opäť nestihla urobiť nič, čo som si deň predtým naplánovala alebo, čo mi poručili páni domáci:)), samozrejme sa nevyhnem studenej slovnej sprche, ktorou ma zväčša obdarí mama. Lenže po pondelku prichádza utorok a rovnaký alebo podobný kolobeh sa opakuje...
Niekedy mám pocit, že by som mala zastaviť, vypnúť, nechať všetko tak, alebo aspoň nejako obmedziť to množstvo mimoškolských aktivít, ale jednoducho sa to nedá. Možno je to tým, že som priveľmi nerozhodná, asi by som si nevedela vybrať, čoho sa vzdám... Alebo som si na to už jednoducho zvykla.
Je dosť možné, že pokojný život, usporiadaný, kedy by som všetko stíhahla a venovala by som sa len jednej činnosti, ktorá by mi zaberala primeraný čas, by ma čoskoro omrzel. Nudila by som sa a asi by som si našla nejakú novú činnosť, ktorej by som sa venovala a ktorá by ma vrhla znovu na začiatku. Nemyslím si však, že je to akýsi závažný problém.
Skôr ma napĺňa predstava, že mám stále niečo na práci, že som vkuse v pohybe. Zvykla som si a len málokedy spanikárim ak niečo nestihnem. Stres je totiž môj životný štýl.
Zastávam názor, že ľudský život má byť o činorodosti... a že vo všetkom nevynikám?...Netreba:P
